Tkanie, priemyselná revolúcia a vznik nových profesií na Liptove

Tkanie je prastarou ľudskou činnosťou. Spočíva v opakovanom preväzovaní dvoch sústav nití, osnovy a útku, v plošnú textíliu, Prvé vyobrazenie procesu tkania pochádza z neolitu. Najstaršie nálezy tkaných a prepletaných textílií pochádzajú zo 7. tisícročia pr. n. l. Pri prepletaní bola osnova napnutá v ráme. Tak bolo možné vyrábať tkaninu obmedzených rozmerov. V oblasti Çatal Hüyük v Anatólii majú prapôvod krosná s vertikálne usporiadanou osnovou, napínanou závažím. Našli sa tu tkaniny z ľanu - z najstaršej textilnej suroviny (asi 6. tisíc pr. n. l.). V 2. storočí n. l. sa z Číny do Európy dostávajú krosná vybavené osnovným návojom a brdom. Okolo 1. tisícročia sa šíria po Európe, opäť z Číny, horizontálne podnožové krosná - listy tu sú ovládané pomocou pákových podnoží. Tento typ krosien bol využívaný aj v ľudovej výrobe na Slovensku a prežil až do dnešnej doby.

Takmer do polovice 18. storočia sa spôsob tkania nemení. Až počas priemyselnej revolúcie sa objavujú mnohé vynálezy. Spomeňme aspoň niektoré. Prvý, kto sa zaslúžil o vznik mechanického tkáčskeho stroja, bol Angličan John Kay, vynálezca lietajúceho člnka (Fly shuttle). Ten znamenal dovŕšenie vývoja ručných krosien. Tento vynález patentovaný v roku 1738 bol predpokladom pre vývoj mechanických tkacích krosien.

Mechanické krosná vynašiel roku 1784 Edmund Cartwright z Anglicka. Podarilo sa mu to po nemalých tažkostiach a usilovnej práci. Roku 1786 získal Cartwright konečný patent na mechanické krosná. Vynálezca rozdelil pohon stroja na pohon listov, pohon člnku, pohon bidla a opatril ho osnovnou a útkovou zarážkou a osnovným a tovarovým regulátorom. Stroj uvádzal do pohybu najskôr zvieracou silou, ktorú neskôr nahradil parným strojom. 

V tkaní vzorovaných textílií sa o prechod od ručného tkania k strojovému zaslúžil Joseph Marie Jacquard, lyonský tkáč hodvábu, ktorý vyvinul roku 1805 "Jacquardov stroj", ktorý automatizoval činnosť zdvižných šnúr pomocou otočného hranola s dierovanými kartami. To umožňovalo tvoriť veľmi zložité vzory omnoho ľahšie a rýchlejšie, než skorším ručným spôsobom. Stroj sa pripevňoval na ručné tkáčske krosná. 

V dvadsiatych rokoch 19. storočia bolo významným pokrokom vyvinutie niteľnicového stroja, schopného ovládať väčší počet niteľníc na krosnách. Cez rôzne zdokonalenia krosien nedokázal však tkáč obsluhovať viac ako štyri stroje. Príčinou bola časová strata pri doplňovaní zásoby útka. Významné zdokonalenie tkacích krosien preto znamenal až vynález Jamesa H. Northropa z USA, z roku 1889. Ten spočíval v automatickej zámene útkových cievok v člnku za chodu stroja.

Tkanie plátna už v stredoveku, no najmä v 18. a v 1. polovici 19. storočia bolo na Spiši, Orave, Liptove i v Šariši a Gemeri základom rozvoja pláteníctva. Až do vzniku továrenskej výroby bola produkcia plátna na území Slovenska založená na domáckej výrobe. Tkanie na krosnách  bolo  najrozšírenejším spôsobom ručnej výroby textilu. Remeselné tkáčstvo bolo v týchto oblastiach rozšírené veľmi málo.

So vznikom firmy Uhorský textilný priemysel, úč. spol. v Rybárpoli bolo potreba aj veľké množstvo nových profesií, ktoré boli do tej doby na Liptove neznáme. Vychádzali z jed-notlivých operácií tvoriacich výrobný postup v rybárpoľskej tkáčovni. Bola to príprava osnovy s operáciami: prevíjanie nití, snovanie, šlichtovanie a navliekanie do niteľníc a brda. Ďalej to bola príprava útku pozostávajúca z naparovania útku a jeho navíjania na útkové cievky. Potom vlastné tkanie a napokon čistenie s kontrolou hotovej tkaniny. Okrem týchto profesií boli súčasťou tkáčovne aj zoraďovači jednotlivých strojov, zmenoví majstri a mani-pulačný a obslužný personál.

Výroba tkaniny prebieha na tkacom stroji, ktorý sa bežne označuje ako tkáčske krosná. Osnova je navinutá na osnovnom návoji (1), z ktorého sa odvádza cez osnovnú svorku (2) do tkacej roviny. Poradie osnovných nití zabezpečujú krížové ciepky (3). Osnovné nite sú navedené jednotlivo do nitienok. Súbor všetkých nitienok v spoločnom ráme sa volá niteľnice (4). Funkciou niteľníc je vytvárať zivu, t.j. rozdeľovať osnovné nite do dvoch rovín, medzi ktoré sa člnkom (5) zanáša útok. Brdo (6) udržuje osnovu v požadovanej šírke a zaisťuje rovnomernú hustotu osnovných nití. Po prehodení útku cez zivu sa brdo spolu s bidlom (7) pohybuje smerom ku tkanine a prirazí útok. Počas prírazu útku sa ziva uzatvára a začína sa tvoriť nová ziva pre následujúcu útkovú niť. Postupne vznikajúca tkanina je odvádzaná z tkacej roviny cez prejmu (8) drsným prítlačným valcom (9) a navíja sa na tovarový návoj (10).